Blog

University of Edinburgh je síce najmladšia zo štyroch „ancient“ škótskych univerzít (založené pred ňou boli St. Andrews, Glasgow a Aberdeen), no jej dôležitosť vzrástla počas obdobia „škótskeho osvietenstva“ (alebo „Soilleireachadh na h-Alba“ v škótskej keltštine) v 18. storočí. V uliciach, krčmách a za katedrou alebo pred ňou ste v Edinurghu mohli stretnúť Adama Smitha, Charlesa Darwina, Jamesa Maxwella, a, samozrejme, Davida Huma. A v Edinburghu nevznikol len Harry Potter, ale, aspoň sčasti, aj Dr. Jekyll/Mr. Hyde a Sherlock Holmes.

Dnes je Edinburgh skôr mestom Fringe, čo je veľký, takmer mesiac trvajúci umelecký festival v Auguste – no nejaký festival je tu takmer každý mesiac. Ale „fringe“ (preložím to, povedzme, ako „na okraji“ a nekonvenčná) bola aj moja skúsenosť s univerzitou. A to najmä preto, že som si vybral vcelku netypický odbor štúdia – históriu a filozofiu psychológie, čo je ročný magisterský program. Ak by sa dal tento odbor vyjadriť sloganom, tak by to bolo „kritické zhodnotenie súčasných ortodoxií v psychológii a sociálnych vedách“.

Napriek tomu, aj môj odbor je dosť „na okraji“, počas mojho štúdia som sa stretol s ľuďmi, ktorý boli od dominantných prúdov súčasného výskumu ešte viac vzdialení, ako ja. A to zahŕňalo ľudí z Koestler Parapsychology Unit, čo je úplne seriózne štúdium parapsychologických javov. Pristupoval som k nim opatrne, veď viete, už samotná psychológia nemá práve najlepšiu vedeckú reputáciu, čo potom ešte parapsychológia.. Fringe je ale veľmi dobrým miestom na reflexiu. Čo dáva disciplíne status vedeckosti? Metodológia? Ak je to tak, potom parapsychológia môže byť vedou skôr ako obyčajná psychológia – vzhľadom na to, že väčšina z nás čaká podfuk, výskumníci si dávajú veľmi záležať na tom, aby boli ich metódy čo najviac nepriestreľné. Ak parapsychológiu niečo oddeľuje od vedy, a nie je to metodológia, čo to potom je? Je to iná paradigma ako tá dominantná, iné predpoklady o povahe psychologických procesov, alebo len predsudky? Týmito otázkami sme sa dostali až k otázkam o povahe vedy, a či má zmysel modelovať psychológiu podľa empirických vied a k mnoho iným otázkam – k otázkam, ktoré presahujú bežné štúdium psychológie, a sú len málokedy (ak vôbec) predmetom diskusii študentov psychológie.

KPU ale nie je jediná fringe výskumná skupina – Science Studies Unit sa zaoberá sociológiou vedeckého poznania. Lepšie to zhrnúť neviem, a tak citujem z ich stránky – „the primary focus of the Unit’s work has been on studies which enlarge our theoretical understanding of the social processes operating both within the scientific community, and in its relations with society at large. Such an understanding helps to expose the complexities of the political, ethical, and intellectual problems associated with the growth of science and technology in modern society.“ A pri diskusiách s nimi ďalšie otázky – je vedecké poznanie relatívne? Čo to znamená? Som pokrytec, ak tvrdím, že vedecké poznanie je relatívne, ak som pokojný v lietadle, ktorého konštrukcia je založená na vedeckých objavoch? A čo tá nešťastná psychológia?

Kým s týmito otázkami som bol konfrontovaný počas celého roka, samotné štúdium môjho odboru bolo štrukturované do troch častí. Prvé dve časti boli zimný a letný semester, a počas nich som mal prednášky a semináre. Veľkou výhodou môjho odboru je to, že sa doňho nehrnie veľa ľudí, a tak na seminároch sme boli často len štyria, a tak sa moja skúsenosť približovala tutoriálovému systému. Poslednou, treťou časťou, je písanie diplomovej práce a jej následná obhajoba.

Toto sú niektoré z predmetov, ktoré som absolvoval: History of unorthodox psychology (tu sme sa pýtali, ako sa vo svojich počiatkoch na-vedu-ašpirujúca psychológia oddeľovala od svojich zatratených príbuzných – napríklad frenológie alebo parapsychológie); History of psychiatry (veľmi široký záber, tak vyberiem len niekoľko tém – história rôznych diagnóz, konštukcia psychologických kategórii, čo na to Foucault?), Philosophy of psychology (súčasné témy v empirickej psychológii a kognitívnych vedách) a Critical social psychology (pohľady na psychológiu z pohľadu kritických teórii a sociálneho konštrukcionizmu).

Ako som už vyššie napísal, bolo to „kritické zhodnotenie súčasných ortodoxii v psychológii a sociálnych vedách“. Otázky siahali od ontologických záväzkov psychológie (napr. kritika koncepcii ľudskej prirodzenosti vstavaných do psychologických teórii), cez epistemologické (kritika súčasnej dominantnej predstavy o povahe psychologického poznania vychádzajúcej z pozitivizmu) až po morálno-politické (kritika toho, ako dnešná psychológia často vytvára alebo sa podieľa na obnovovaní niektorých problémov spoločnosti – napr. individualizmu, alebo ako sú nereflektované predstavy dobrého života v psychoterapii). A samozrejme, nakoniec aj rozmýšľanie nad tým, či existuje niečo také ako „ortodoxie“ alebo „hlavný prúd“, a či sme ich správne identifikovali – a či sa táto kritika nestáva novou ortodoxiou.

Čo sa týka formy, každý seminár (za týžden tri) vyžadoval prípravu – teda prečítať asi 100 povinných strán textu – väčšinou články alebo historické texty, a ak nemáte iný život ako akademický, tak si preletieť doplnkovú literatúru. Počas semestra sa eseje nepíšu (na niektorých predmetoch je možnosť napísať formačnú, nehodnotenú esej, ktorú vám okomentujú) – hodnotená esej príde až na konci semestra, a slúži ako 100% hodnotenia. Nejde v nej o to ukázať šírku vedomostí, ale poriadne sa zahĺbiť do problému a niečo zmysluplné o ňom napísať. Takže pokiaľ nepotrebujete na písanie esejí veľké dávky stresu, je dobré začať písať už počas semestra.

Aby som uviedol príklad môjho výskumu na históriu psychiatrie – zaoberal som sa „post-abortívnym syndrómom“, čo bola téma, ktorá bola pomerne intenzívne debatovaná na konci 80. rokov v USA. Po tom, ako bola v roku 1973 v USA výrazne zliberalizovaná potratová politika, sa časť verejnosti rozdelila na dva tábory – pro-life a pro-choice, ktoré sa rôznymi spôsobmi snažili zmeniť/udržať rozhodnutie súdu. Na začiatku 80. rokov sa začalo viac diskutovať o vzťahu duševného zdravia a potratov – alebo inak, či potrat môže mať negatívne dôsledky na psychické zdravie človeka. V polovici 80. rokov sa začali vyskytovať prvé štúdie a neskôr aj meta-analýzy, zhruba v tomto čase bol zadefinovaný aj post-adoptívny syndróm. Čo som sa snažil mojou esejou ukázať? V jednej časti napríklad to, ako sa zmenil potratový diskurz – z čisto morálneho diskurzu (potrat je zlý/prípustný) sa stal aj medicínsky diskurz. Okrem iných dôsledkov to malo aj ten, že matka, ktorá šla na potrat, už nebola pre pro-life tábor len „morálne zatrateniahodná“, ale aj obeť syndrómu, o ktorom sa veľmi nevedelo, a tak sa vytvoril priestor pre prípadné spojenectvo medzi niektorými matkami, ktoré šli na potrat, a pro-life táborom. Táto diagnóza teda mala aj morálnu a politickú dimenziu a nebola to „neutrálna“ vedecká/psychiatrická diagnóza (a bola, samozrejme, najviac pretláčaná pro-life táborom). A ďalej som ešte prechádzal články z toho obdobia, mediálne správy, a písal históriu jednej diagnózy – ako bolo vytvorená, ako sa o nej diskutovalo, a z akých dôvodov bola odmietavaná.

A čo mimo školy? Pint of ale, samozrejme. A prechádzky po meste, záhradách a sopke (naozaj). Ak teda zrovna nefúka a neprší, ale tak vtedy je tu stále pint of ale. Alebo galérie a múzeá zadarmo? Školské societies sú samozrejmosťou, tak spomeniem len to, že Uni of Edinburgh sa môže pochváliť najstaršou budovou študentskej asociácie (1889) a slovenská a česká society má okolo 70 členov (odhadom). Ceilidh je vraj dobrá zábava, a áno, je tu aj pláž. Ja im teda veľmi neverím, ale moji známi vravia, že sa tam dá aj kúpať. Ak by mal niekto záujem o intelektuálne vyžitie mimo rámec svojho odboru, Uni of Edinburgh je jedna zo škótskych univerzít, ktorá takmer každoročne hosťuje Gifford Lectures, čo sú prednášky na pomedzí filozofie a náboženstva. Niektoré známejšie mená – v roku 1900 tu bol William James s The Varieties of Religious Experience, v roku 1927 Alfred Whitehead s Process and Reality, v roku 1998 Charles Taylor so Secular Age, a tento rok v máji tu bol Bruno Latour. A festival Fringe som už spomenul, no festivalov je tu oveľa viac. Od starých pohanských pri slnovratoch a rovnodennostiach, až po prehliadku vojenských hudobných skupín. A spomenul som, že vedúci môjho odboru je kúzelník, ktorý vedie Edinburgh Secret Society?

Tak, bol to rok, v ktorom som prekonal svoje sklamanie z psychológie. Stále som mal v hlave, že psychológia by nemala byť vedou len preto, že sa hlási k metódam, ktoré sľubujú priniesť poznanie (dotazníky a experimenty, že áno). Mala by byť vedou preto, že toto poznanie naozaj prináša. A dnes to tuší aj veľa laikov – psychológia v tomto pričasto zlyháva. Ďalšia vec, ktorá ma znepokojovala, že štúdium psychológie je izolované od ostatných humanitných a sociálnych vied, od filozofie, antropológie, sociológie a etiky, a to napriek tomu, a nad tým sa naozej netreba veľmi hlboko zamýšľať, že psychológia je s nimi veľmi blízko spojená. Štúdium histórie psychológie len potvrdilo toto nejasné tušenie, že rôzne predpoklady zo spomínanych disciplín sú často bez povšimnutia vsadené do teórii psychológov, a premietajú sa aj do praxe terapeutov – a je dôležité na ne upozorňovať a diskutovať o nich. A tak po tomto roku dúfam, že som sa posunul bližšie k tomu, ako poznávať človeka menej neadekvátne ako dnešný, hlavný prúd psychológie.

Autor: Andrej Zhaňač

Čo?

Gap-year, v doslovnom preklade „medzerový rok“, je jeden voľný rok – najčastejšie medzi strednou a vysokou školou, medzi prvým a druhým / druhým a tretím stupňom univerzity, alebo, vzácnejšie, po ukončení vzdelania a zapojenia sa do pracovného procesu. Je to bežná prax v západnej Európe a anglicky hovoriacom svete, ktorá je stále populárnejšia aj v strednej a východnej Európe a inde vo svete.

Prečo?

Aký má táto prax zmysel? Gap-year máva rôzne podoby a ľudia sa preň rozhodujú z rôznych dôvodov. Berie sa ale prevažne z dvoch dôvodov – praktické skúsenosti (čiže zvýšenie konkurencieschopnosti), alebo oddych, a často je možné obe pekne kombinovať. Sú aj exotickejšie prípady, ako keď solventnejší rodičia svojim deťom sľúbia, že ak vyštudujú vysokú školu, zaplatia im rok voľna, kedy si môžu ísť „oddýchnuť“ – čo spravidla znamená užívať si a cestovať. Kto ale nepatrí k tejto menšine, zväčša skutočne hľadá pracovné skúsenosti, niekedy v kombinácii s nutnosťou zarobiť si na ďalšie štúdium, alebo oddych. Pod oddychom nemusíme nutne chápať nič-nerobenie či pofľakovanie – pred vážnejšími životnými krokmi potrebujú niektorí ľudia porozmýšľať, a nestačí im na to poobedie (napr. či pokračovať na doktorát, alebo či sa rozhodnúť pre idealistickú kariéru v neziskovom sektore), niekto potrebuje kus psychohygieny a pauzu medzi dlhými rokmi vo vzdelávacom procese a jeho pokračovaní, niekto chce proste cestovať predtým, než sa upíše nejakej korporácii a už nebude mať až do dôchodku možnosť ísť na cestu po Oceánii, od ktorej túži od mladosti, a pod. Dôvody môžu byť legitímnejšie aj menej legitímne, veľmi záleží od konkrétnej situácie a človeka.

Stojí ale za to položiť si otázku, či si napr. zvoliť vyslovene oddychový rok – budúci zamestnávatelia sa totiž nepozerajú príliš priaznivo na preflákaný gap-year, zvlášť na britských univerzitách. Takže aj v prípade oddychového roku je vhodné aspoň nejaký čas robiť niečo relevantné, alebo niečo, čo nevyzerá ako úplné poflakovanie – ak idete napr. stopom skrze Áziu, ako to urobili niekoľkí moji známi, a študujete trebárs právo, určite sa dá v krajinách, ktoré navštívite nájsť niečo čo sa s vaším odborom spája, ale zároveň by nebolo príliš náročné na čas či námahu. Gap-year strávený cestovaním vyzerá na CV úplne inak, ak sa človek iba vozí hore dole, a ak popri tom napr. napíše sériu článkov o, povedzme, ľudskoprávnej situácií v daných regiónoch pre nejaké serióznejšie noviny, a k tomu článok do odborného časopisu. Materiál sa zbiera prakticky sám, človek sa reálne naučí niečo o tých krajinách, keď si bude veci, ktoré nejako súvisia s jeho záujmom, všímať, a zaberie to chvíľku – jeden kvalitný článok je práca na pár hodín za mesiac (aj menej), a za rok človek musí nazbierať materiál na jednu štúdiu, keď cestuje, aj keby nechcel. Iné odbory či povolania vedia určite vymyslieť niečo podobné.

Ako?

Ako si gap-year zariadiť? Ak plánujete iba oddychovať či cestovať a máte dosť prostriedkov, môžete si ho zariadiť ako len chcete a nie je nutné prílišné plánovanie (aj keď aj rekreačné cestovanie je lepšie s plánovaním). Ak si ale svoj rok plánujete nejakým spôsobom štrukturovať a prípadne z neho cielene vyťažiť aj nejaké profesionálne či iné užitočné skúsenosti, je dobré začať pomerne skoro – ak sa preň rozhodnete, tak kľudne aj rok dopredu, ak je skôr nedobrovoľný – napr. preto, že ste sa nedostali na univerzitu, tak čím skôr, ideálne už preventívne, alebo hneď ako zistíte že máte túto nedobrovoľnú medzeru.

Je nutné na začiatku zvážiť, o čo má človek záujem, a tiež – aké sú jeho prostriedky, pretože platené stáže vôbec nie sú samozrejmosťou. Možnosti sú rôzne, najčastejšie sa ale jedná o tieto:

Povinná prax – jedná sa o špecifický prípad, kedy je niekto umiestnený na stáž priamo univerzitou, alebo výskumným programom, prípadne nie je priamo umiestnený, ale univerzita vyžaduje ročný gap-year kvôli praxi. Toto je bežná pri niektorých MBA tituloch, alebo niekedy napr. pri engineering štúdiu.

Platená stáž – prípadne aj celoročné platené umiestnenie, ktoré je bližšie ročnému zamestnaniu než iba stáži. V spoločenských a humanitných vedách rozhodne nie je bežná, a aj v prírodných vedách či high-profile spoločenskovedných odboroch ako právo a manažment sa nejedná o samozrejmosť.

Neplatená stáž s benefitmi – niečo medzi platenou a neplatenou stážou. Spravidla to znamená, že človek bude určite v mínuse, ale inštitúcia poskytujúca stáž je ochotná napr. pomôcť s nájdením ubytovania, či poskytnúť nejakú jeho lacnejšiu alebo dotovanú verziu, pokryť cestovné výdaje, poskytnúť stravné lístky, prípadne sú benefity v nejakej inej podobe.

Neplatená stáž – stáž, kde človek pracuje zadarmo, viac-menej úplne bez podpory danej inštitúcie. To je bežné napr. pri spoločenskovedných a humanitných organizáciách, mimovládnych organizáciách a charitách, prípadne inštitúciách, ktoré bežne stážistov neprijímajú.

Zaplatená stáž – stáž, kurz či nejaký typ skúsenosti, kde nie len že nedostanete zaplatené, ale Vy platíte. Týmto spôsobom je možné sa dostať k veľmi zaujímavým skúsenostiam a pozíciám rôzne vo svete, a je pomerne veľa spoločností, ktoré takéto skúsenosti sprostredkúva, ale nevýhoda je zrejmá – zvyčajne sa jedná o drahú záležitosť. Niekedy ale nie je o moc drahšia než neplatená stáž, takže kto má nejaké finančné prostriedky k dispozícii, môže to byť dobrý spôsob ako ich použiť užitočným spôsobom.

Všetky tieto možnosti sa samozrejme pohybujú od niekoľkých týždňov až po obdobie presahujúce jeden rok (napr. 14-15 mesačné stáže, ktoré zahŕňajú celý rok a letné prázdniny z toho ďalšieho), a okrem skúseností tam človek často získa rovnako významnú devízu – kontakty a odporúčania/referencie z praxe – mnohé pokročilejšie stáže, ale aj zamestnanie či dokonca akademické miesta požadujú okrem akademických referencií aj pracovné/profesionálne referencie, a nemať ich je značný handicap.

Vôbec sa neobmedzujte na spoločnosti, ktoré stáže ponúkajú, alebo na iba sprostredkované stáže, a priamo píšte tam, kde by ste radi pracovali. Zaujíma Vás nejaké laboratórium na druhej strane sveta, obdivujete prácu nejakého akademika na inom kontinente? Napíšte tam/mu. Môže sa to podariť (poznám niekoľko prípadov, sám som jeden). Nemáte na to financie? To je problém. Ale nie neprekonateľný. Popýtajte sa, poobzerajte, napíšte grantovým spoločnostiam či charitám. Môžete dostať peniaze (poznám niekoľko prípadov, sám som jeden). Odvážnemu (a aktívnemu) šťastie praje…

Benefity stáže či inej gap-year skúsenosti môžu byť obrovské, ale aj zanedbateľné. Prax je vždy veľkou výhodou v CV, dobrovoľníctvo ukazuje, že sa zaujímate o svoje okolie, a odhliadnuc od toho, že spravíte niečo dobré a užitočné pre blížneho svojho, sa pritom môžete aj všeličo naučiť – či už sa jedná o soft-skills (alebo rovno nejaké nové skills), spoznanie iných oblastí života, v ťažších podmienkach aj kus empatie a nový uhoľ pohľadu (možno aj prehodnotenie svojich názorov), a v prípade zahraničného umiestnenia to môže byť spoznanie novej kultúry, a ak je pobyt v zahraničí dlhší, aj prípadné naučenie sa nového jazyka – čo je vždy veľmi výhodné. Môžete získať medzinárodné kontakty a kamarátstvá. Zmena prostredia navyše prinesie nejaké pozitívum naisto – buď budete profitovať z oddychu, ktorý tá zmena prinesie, alebo sa budete o to viac tešiť naspäť :)

Mimochodom, ak sa bojíte ísť na nejakú zahraničnú stáž či kurz sami, sú možnosti aj pre dvojice či skupiny, hoci tých je menej. Drvivá väčšina možností, aj v krajinách tretieho sveta, je ale uspokojivo bezpečných, takže obavy nie sú príliš nutné (teda čo sa táka seriózneho nebezpečenstva, okradnúť Vás môžu vždy a všade).

Keď už viete, akú stáž/kurz/pobyt/prax/umiestnenie/dobrovoľnícku prácu/expedíciu (áno, aj to sa robí)/kultúrnu výmenu si môžete dovoliť, ostáva posledný krok – pristúpiť ku konkrétnemu zostaveniu si programu na gap-year.

V prípade, že máte záujem o skúsenosti a stáž, možnosti sú dve – priamo napíšete organizácii, s ktorou by ste chceli spolupracovať, alebo použijete prostredníka. Ak študujete na niektorej zo západných univerzít, tie majú často Career center či Internship Office, ktoré sú schopné poradiť, alebo priamo stáže sprostredkovať. Druhá možnosť je obrátiť sa na nejakú spoločnosť, ktorá stáže sprostredkúva. Niektoré veľké spoločnosti majú tiež vlastné internship kancelárie, ktoré je možné kontaktovť.
Nezávislých spoločností je veľký počet, uvediem niektoré, na ktoré som narazil sám, alebo ich ponúka naša internship office, a sú to všeobecné ponuky, nie šité na mieru, takže ich môže zvážiť každý (moje skúsenosti sa obmedzujú na spoločnosti pôsobiace na Slovensku a vo Veľkej Británii):

AIASEC (pôsobí aj u nás, jedna z najlepších možností pre slovenských študentov na Slovensku), Leaf, Blue Ventures, British Exploring Society, Coral Cay Conservation, Internships, Internmatch, Internship Programs, Frontier, Raleigh International, YINI (Year in Industry), Aventure, African Conservation Experience, Azafady, Gap Force, GapGuru, I-to-I, Lattitude Global Volunteering, Madventurer, Oyster Worldwide, PoD Volunteer, Projects Abroad, Project Trust, Inspiring Interns, Job Bridge, Go Abroad, The Leap, Travellers Worldwide, Twin – Work and Volunteer, Worldwide Experience, All Tracks Academy, Doctors without borders, Engineers without borders, Art History Abroad, Bunac, Camp America, Casa Languages, Flying Fish, Gay Year Diver, Ski and Snowboard International Academy, Non-stop Snow, Year our Drama, Year Out Group, …
Všetky je možné ľahko vygoogliť (niekedy stačí dosadiť za názov .com /.co.uk) a zistiť si ich konkrétnejšie ponuky. Ponuky mnohých týchto spoločností môže využiť aj študent slovenskej či českej univerzity, aj keď niektoré sú obmedzené na študentov anglických univerzít, alebo native speakerov.

Ako vidíte aj z niektorých názvov, je možné si svoj rok neuveriteľne skombinovať. Je možné pol roka pracovať ako programátor a niečo zarobiť, a potom ísť na pár mesiacov dobrovoľníčiť do Afriky, Ázie či Južnej Ameriky a učiť tam angličtinu, matematiku či kopať studňu, a prečo si potom nepribrať nejaký cudzí jazyk, alebo trebárs robiť inštruktora potápania či lyžovania, alebo obe zároveň, a pritom sa naučiť variť…?

Aby som demonštroval na konkrétnej osobe, demonštrujem na sebe. Myslím, že to je dobrá demonštrácia, keďže som zástupca extrémne neperspektívneho (aspoň podľa trhových prieskumov) odboru – komparatívnej religionistiky – takže ak uspejem ja, uspeje každý :) : medzi magistrom a doktorátom si beriem gap-year, aby som si oddýchol od sedenia v lavici (toto leto to bude 20 rokov v škole a 6 v akadémii, začal som v piatich rokoch) a nabral skúsenosti z praxe. Oslovil som niekoľko organizácií, niektoré z nich takpovediac “na drzovku“ (tzv. speculative application) – tieto organizácie neberú stážistov či externých spolupracovníkov, a niekoľko prihlášok som si podal aj skrze Oxford University Career Center, OU Internship office a AIASEC. Z asi 20 žiadostí som dostal 8 okamžitých a 5 neskorších odmietnutí.
Po približne troch mesiacoch sa môj rok takmer naplnil. Dostal som polročnú výskumnú stáž v skupine pre výskum nových náboženských hnutí a kultov v Inform Institute na London School of Economics, tri mesiace pobudnem ako research intern pre históriu, filozofiu a metodológiu vedy vo Faradayovom Inštitúte na Cambridge University, a na posledné tri mesiace mám možností niekoľko a ešte si musím vybrať – môžem sa ísť vďaka čiastkovému švédskemu štipendiu učiť do Ruska ruštinu, pridať sa k expedícií do Číny, Indie a Nepálu, alebo pracovať ako dobrovoľník v sanitke pre jednu z poľných nemocníc Maltheser International Medical Corps. v Ázii, Afrike alebo Južnej Amerike (v Európe a Severnej Amerike majú dobrovoľníkov dosť, a keďže niesom členom, nemôžem si úplne vyberať…). Ťažký výber.

Dobre zvolený gap-year môže byť veľmi zaujímavý, oddychový aj poučný zároveň. Netreba sa ho obávať, treba jednoducho zvážiť, či pre Vás má význam – osobný aj profesionálny.

Čo ?

Gap-year, v doslovnom preklade „medzerový rok“, je jeden voľný rok – najčastejšie medzi strednou a vysokou školou, medzi prvým a druhým / druhým a tretím stupňom univerzity, alebo, vzácnejšie, po ukončení vzdelania a zapojenia sa do pracovného procesu. Je to bežná prax v západnej Európe a anglicky hovoriacom svete, ktorá je stále populárnejšia aj v strednej a východnej Európe a inde vo svete.

Prečo ?

Aký má táto prax zmysel ? Gap-year máva rôzne podoby a ľudia sa preň rozhodujú z rôznych dôvodov. Berie sa ale prevažne z dvoch dôvodov – praktické skúsenosti (čiže zvýšenie konkurencieschopnosti), alebo oddych, a často je možné obe pekne kombinovať. Sú aj exotickejšie prípady, ako keď solventnejší rodičia svojim deťom sľúbia, že ak vyštudujú vysokú školu, zaplatia im rok voľna, kedy si môžu ísť „oddýchnuť“ – čo spravidla znamená užívať si a cestovať. Kto ale nepatrí k tejto menšine, zväčša skutočne hľadá pracovné skúsenosti, niekedy v kombinácii s nutnosťou zarobiť si na ďalšie štúdium, alebo oddych. Pod oddychom nemusíme nutne chápať nič-nerobenie či pofľakovanie – pred vážnejšími životnými krokmi potrebujú niektorí ľudia porozmýšľať, a nestačí im na to poobedie (napr. či pokračovať na doktorát, alebo či sa rozhodnúť pre idealistickú kariéru v neziskovom sektore), niekto potrebuje kus psychohygieny a pauzu medzi dlhými rokmi vo vzdelávacom procese a jeho pokračovaní, niekto chce proste cestovať predtým, než sa upíše nejakej korporácii a už nebude mať až do dôchodku možnosť ísť na cestu po Oceánii, od ktorej túži od mladosti, a pod. Dôvody môžu byť legitímnejšie aj menej legitímne, veľmi záleží od konkrétnej situácie a človeka.

Stojí ale za to položiť si otázku, či si napr. zvoliť vyslovene oddychový rok – budúci zamestnávatelia sa totiž nepozerajú príliš priaznivo na preflákaný gap-year, zvlášť na britských univerzitách. Takže aj v prípade oddychového roku je vhodné aspoň nejaký čas robiť niečo relevantné, alebo niečo, čo nevyzerá ako úplné poflakovanie – ak idete napr. stopom skrze Áziu, ako to urobili niekoľkí moji známi, a študujete trebárs právo, určite sa dá v krajinách, ktoré navštívite nájsť niečo čo sa s vaším odborom spája, ale zároveň by nebolo príliš náročné na čas či námahu. Gap-year strávený cestovaním vyzerá na CV úplne inak, ak sa človek iba vozí hore dole, a ak popri tom napr. napíše sériu článkov o, povedzme, ľudskoprávnej situácií v daných regiónoch pre nejaké serióznejšie noviny, a k tomu článok do odborného časopisu. Materiál sa zbiera prakticky sám, človek sa reálne naučí niečo o tých krajinách, keď si bude veci, ktoré nejako súvisia s jeho záujmom, všímať, a zaberie to chvíľku – jeden kvalitný článok je práca na pár hodín za mesiac (aj menej), a za rok človek musí nazbierať materiál na jednu štúdiu, keď cestuje, aj keby nechcel. Iné odbory či povolania vedia určite vymyslieť niečo podobné.

Ako ?

Ako si gap-year zariadiť ? Ak plánujete iba oddychovať či cestovať a máte dosť prostriedkov, môžete si ho zariadiť ako len chcete a nie je nutné prílišné plánovanie (aj keď aj rekreačné cestovanie je lepšie s plánovaním). Ak si ale svoj rok plánujete nejakým spôsobom štrukturovať a prípadne z neho cielene vyťažiť aj nejaké profesionálne či iné užitočné skúsenosti, je dobré začať pomerne skoro – ak sa preň rozhodnete, tak kľudne aj rok dopredu, ak je skôr nedobrovoľný – napr. preto, že ste sa nedostali na univerzitu, tak čím skôr, ideálne už preventívne, alebo hneď ako zistíte že máte túto nedobrovoľnú medzeru.

Je nutné na začiatku zvážiť, o čo má človek záujem, a tiež – aké sú jeho prostriedky, pretože platené stáže vôbec nie sú samozrejmosťou. Možnosti sú rôzne, najčastejšie sa ale jedná o tieto:

Povinná prax – jedná sa o špecifický prípad, kedy je niekto umiestnený na stáž priamo univerzitou, alebo výskumným programom, prípadne nie je priamo umiestnený, ale univerzita vyžaduje ročný gap-year kvôli praxi. Toto je bežná pri niektorých MBA tituloch, alebo niekedy napr. pri engineering štúdiu.

Platená stáž – prípadne aj celoročné platené umiestnenie, ktoré je bližšie ročnému zamestnaniu než iba stáži. V spoločenských a humanitných vedách rozhodne nie je bežná, a aj v prírodných vedách či high-profile spoločenskovedných odboroch ako právo a manažment sa nejedná o samozrejmosť.

Neplatená stáž s benefitmi – niečo medzi platenou a neplatenou stážou. Spravidla to znamená, že človek bude určite v mínuse, ale inštitúcia poskytujúca stáž je ochotná napr. pomôcť s nájdením ubytovania, či poskytnúť nejakú jeho lacnejšiu alebo dotovanú verziu, pokryť cestovné výdaje, poskytnúť stravné lístky, prípadne sú benefity v nejakej inej podobe.

Neplatená stáž – stáž, kde človek pracuje zadarmo, viac-menej úplne bez podpory danej inštitúcie. To je bežné napr. pri spoločenskovedných a humanitných organizáciách, mimovládnych organizáciách a charitách, prípadne inštitúciách, ktoré bežne stážistov neprijímajú.

Zaplatená stáž – stáž, kurz či nejaký typ skúsenosti, kde nie len že nedostanete zaplatené, ale Vy platíte. Týmto spôsobom je možné sa dostať k veľmi zaujímavým skúsenostiam a pozíciám rôzne vo svete, a je pomerne veľa spoločností, ktoré takéto skúsenosti sprostredkúva, ale nevýhoda je zrejmá – zvyčajne sa jedná o drahú záležitosť. Niekedy ale nie je o moc drahšia než neplatená stáž, takže kto má nejaké finančné prostriedky k dispozícii, môže to byť dobrý spôsob ako ich použiť užitočným spôsobom.

Všetky tieto možnosti sa samozrejme pohybujú od niekoľkých týždňov až po obdobie presahujúce jeden rok (napr. 14-15 mesačné stáže, ktoré zahŕňajú celý rok a letné prázdniny z toho ďalšieho), a okrem skúseností tam človek často získa rovnako významnú devízu – kontakty a odporúčania/referencie z praxe – mnohé pokročilejšie stáže, ale aj zamestnanie či dokonca akademické miesta požadujú okrem akademických referencií aj pracovné/profesionálne referencie, a nemať ich je značný handicap.

Vôbec sa neobmedzujte na spoločnosti, ktoré stáže ponúkajú, alebo na iba sprostredkované stáže, a priamo píšte tam, kde by ste radi pracovali. Zaujíma Vás nejaké laboratórium na druhej strane sveta, obdivujete prácu nejakého akademika na inom kontinente ? Napíšte tam/mu. Môže sa to podariť (poznám niekoľko prípadov, sám som jeden). Nemáte na to financie ? To je problém. Ale nie neprekonateľný. Popýtajte sa, poobzerajte, napíšte grantovým spoločnostiam či charitám. Môžete dostať peniaze (poznám niekoľko prípadov, sám som jeden). Odvážnemu (a aktívnemu) šťastie praje…

Benefity stáže či inej gap-year skúsenosti môžu byť obrovské, ale aj zanedbateľné. Prax je vždy veľkou výhodou v CV, dobrovoľníctvo ukazuje, že sa zaujímate o svoje okolie, a odhliadnuc od toho, že spravíte niečo dobré a užitočné pre blížneho svojho, sa pritom môžete aj všeličo naučiť – či už sa jedná o soft-skills (alebo rovno nejaké nové skills), spoznanie iných oblastí života, v ťažších podmienkach aj kus empatie a nový uhoľ pohľadu (možno aj prehodnotenie svojich názorov), a v prípade zahraničného umiestnenia to môže byť spoznanie novej kultúry, a ak je pobyt v zahraničí dlhší, aj prípadné naučenie sa nového jazyka – čo je vždy veľmi výhodné. Môžete získať medzinárodné kontakty a kamarátstvá. Zmena prostredia navyše prinesie nejaké pozitívum naisto – buď budete profitovať z oddychu, ktorý tá zmena prinesie, alebo sa budete o to viac tešiť naspäť :)

Mimochodom, ak sa bojíte ísť na nejakú zahraničnú stáž či kurz sami, sú možnosti aj pre dvojice či skupiny, hoci tých je menej. Drvivá väčšina možností, aj v krajinách tretieho sveta, je ale uspokojivo bezpečných, takže obavy nie sú príliš nutné (teda čo sa táka seriózneho nebezpečenstva, okradnúť Vás môžu vždy a všade).

Keď už viete, akú stáž/kurz/pobyt/prax/umiestnenie/dobrovoľnícku prácu/expedíciu (áno, aj to sa robí)/kultúrnu výmenu si môžete dovoliť, ostáva posledný krok – pristúpiť ku konkrétnemu zostaveniu si programu na gap-year.

V prípade, že máte záujem o skúsenosti a stáž, možnosti sú dve – priamo napíšete organizácii, s ktorou by ste chceli spolupracovať, alebo použijete prostredníka. Ak študujete na niektorej zo západných univerzít, tie majú často Career center či Internship Office, ktoré sú schopné poradiť, alebo priamo stáže sprostredkovať. Druhá možnosť je obrátiť sa na nejakú spoločnosť, ktorá stáže sprostredkúva. Niektoré veľké spoločnosti majú tiež vlastné internship kancelárie, ktoré je možné kontaktovť.
Nezávislých spoločností je veľký počet, uvediem niektoré, na ktoré som narazil sám, alebo ich ponúka naša internship office, a sú to všeobecné ponuky, nie šité na mieru, takže ich môže zvážiť každý (moje skúsenosti sa obmedzujú na spoločnosti pôsobiace na Slovensku a vo Veľkej Británii):

AIASEC (pôsobí aj u nás, jedna z najlepších možností pre slovenských študentov na Slovensku), Leaf, Blue Ventures, British Exploring Society, Coral Cay Conservation, Internships, Internmatch, Internship Programs, Frontier, Raleigh International, YINI (Year in Industry), Aventure, African Conservation Experience, Azafady, Gap Force, GapGuru, I-to-I, Lattitude Global Volunteering, Madventurer, Oyster Worldwide, PoD Volunteer, Projects Abroad, Project Trust, Inspiring Interns, Job Bridge, Go Abroad, The Leap, Travellers Worldwide, Twin – Work and Volunteer, Worldwide Experience, All Tracks Academy, Doctors without borders, Engineers without borders, Art History Abroad, Bunac, Camp America, Casa Languages, Flying Fish, Gay Year Diver, Ski and Snowboard International Academy, Non-stop Snow, Year our Drama, Year Out Group, …
Všetky je možné ľahko vygoogliť (niekedy stačí dosadiť za názov .com /.co.uk) a zistiť si ich konkrétnejšie ponuky. Ponuky mnohých týchto spoločností môže využiť aj študent slovenskej či českej univerzity, aj keď niektoré sú obmedzené na študentov anglických univerzít, alebo native speakerov.

Ako vidíte aj z niektorých názvov, je možné si svoj rok neuveriteľne skombinovať. Je možné pol roka pracovať ako programátor a niečo zarobiť, a potom ísť na pár mesiacov dobrovoľníčiť do Afriky, Ázie či Južnej Ameriky a učiť tam angličtinu, matematiku či kopať studňu, a prečo si potom nepribrať nejaký cudzí jazyk, alebo trebárs robiť inštruktora potápania či lyžovania, alebo obe zároveň, a pritom sa naučiť variť… ?

Aby som demonštroval na konkrétnej osobe, demonštrujem na sebe. Myslím že to je dobrá demonštrácia, keďže som zástupca extrémne neperspektívneho (aspoň podľa trhových prieskumov) odboru – komparatívnej religionistiky – takže ak uspejem ja, uspeje každý :) : medzi magistrom a doktorátom si beriem gap-year, aby som si oddýchol od sedenia v lavici (toto leto to bude 20 rokov v škole a 6 v akadémii, začal som v piatich rokoch) a nabral skúsenosti z praxe. Oslovil som niekoľko organizácií, niektoré z nich takpovediac “na drzovku“ (tzv. speculative application) – tieto organizácie neberú stážistov či externých spolupracovníkov, a niekoľko prihlášok som si podal aj skrze Oxford University Career Center, OU Internship office a AIASEC. Z asi 20 žiadostí som dostal 8 okamžitých a 5 neskorších odmietnutí.
Po približne troch mesiacoch sa môj rok takmer naplnil. Dostal som polročnú výskumnú stáž v skupine pre výskum nových náboženských hnutí a kultov v Inform Institute na London School of Economics, tri mesiace pobudnem ako research intern pre históriu, filozofiu a metodológiu vedy vo Faradayovom Inštitúte na Cambridge University, a na posledné tri mesiace mám možností niekoľko a ešte si musím vybrať – môžem sa ísť vďaka čiastkovému švédskemu štipendiu učiť do Ruska ruštinu, pridať sa k expedícií do Číny, Indie a Nepálu, alebo pracovať ako dobrovoľník v sanitke pre jednu z poľných nemocníc Maltheser International Medical Corps. v Ázii, Afrike alebo Južnej Amerike (v Európe a Severnej Amerike majú dobrovoľníkov dosť, a keďže niesom členom, nemôžem si úplne vyberať…). Ťažký výber.

Dobre zvolený gap-year môže byť veľmi zaujímavý, oddychový aj poučný zároveň. Netreba sa ho obávať, treba jednoducho zvážiť, či pre Vás má význam – osobný aj profesionálny.

Univerzity v Oxforde a Cambridgei, referované niekedy spoločným označením „Oxbridge“, sú v Británii vnímané ako starodávne prestížne inštitúcie, neraz opradené rôznymi legendami, často nezmyselnými, ktoré kladú na žiaka nesmierne nároky. Oxfordská univerzita svojim študentom prácu či časovo náročné koníčky popri štúdiu neodporúča, a University of Cambridge študentom prácu popri štúdiu dokonca zakazuje. Toto všetko môže naznačovať, že študenti týchto inštitúcií nerobia prakticky nič iné, iba študujú, čítajú, prípadne nocujú v laboratóriách.

Množstvo čítania či času stráveného v knižniciach a laboratóriách je rozhodne nemalý, a študent, ktorý pristupuje k svojmu štúdiu seriózne, robí to, čo jeho učitelia na seminároch a tútori (OX)/supervízori (CAM) na tutoriáloch/supervíziách požadujú, prípadne sa dobrovoľné hlbšie venuje svojej špecializácii, čo nie je medzi vysoko motivovaným študentstvom Oxbridgeu nič výnimočné, strávia týmito činnosťami bežne dobu presahujúcu štandardný pracovný čas – čiže stráviť 40-50 hodín týždenne štúdiom nie je nič výnimočné. V závislosti od študenta, jeho individuálnych schopností a šikovnosti či ochoty pracovať nad rámec povinností, to môže byť o niečo menej, či viac.

A hoci štúdium je to, prečo v týchto dvoch inštitúciách sme, nie je to to jediné, čo tu robíme, nie je to ani to jediné, čo sa tu robiť dá. Práve naopak – nevyužiť ostatné možnosti je zahodiť veľkú časť „oxbridge experience”. Neraz je študentovi užitočnejšie než to čo sa tu naučí množstvo kontaktov, ktoré je možné tu nabrať, a hoci môže mať na konci štúdia porovnateľné vzdelanie s absolventmi iných univerzít, ma výhodu ako prestíže, tak vyslovene cieleného dôrazu Oxbridgeu na networking a vytváranie príležitostí k nemu priamo v réžii univerzity, jednotlivých fakúlt, prípadne priamo kolidžmi.

Zaujímavé kontakty môže človek získať aj inak, ako účasťou na odborných akciách či regrutovacích happeningoch Career centra. Nikdy neviete, kde skončí váš spolubývajúci, či váš kamarát z anime klubu nebude budúcim japonským minister zahraničia, partner v debatnej asociácii významným novinárom či váš spoluhráč v basketbalovom mužstve nevynájde o 15 rokov syntetickú krv.

Práve obrovské množstvo klubov a študentských spoločností dáva Oxbridgeu ďalší zaujímavý rozmer. Na Oxforde existuje viac menej okolo 900 študentských skupín, klubov a spoločností, a v Cambridge ich počet kolíše okolo 750. Väčšina spoločností funguje celo-univerzitne, mnohé však majú svoje „pobočky“ aj na jednotlivých kolidžoch, kde sú zastúpené svojimi „collage reps“. Delia sa do nasledujúcich kategórií:

  • Akademické
  • Biznis a kariéra
  • Charita a dobrovoľníctvo
  • Zábava a umenie
  • Medzinárodné a kultúrne
  • Hudba
  • Politika
  • Náboženstvo a spiritualita
  • Šport a rekreácia
  • Iné

Na začiatku štúdia sa časť z nich (približne tretina) predstaví na tzv. „Freshers fair“, kde sa môže začínajúci študent voľne prechádzať medzi stánkami rôznych klubov a spoločností, zobrať si letáky, prípadne aj nejaké reklamné predmety, popýtať sa čo jednotlivé skupiny robia, a nakoniec to o čom sa ho v každom stánku snažia presvedčiť – zapísať sa do mailing-listu. Málokto odolá a nezapíše sa do väčšieho množstva skupín, než o ktoré má skutočný záujem a bude sa na ich fungovaní a aktivitách reálne podieľať, takže časť nasledujúceho týždňa strávi odhlasovaním sa z mailinglistov jednotlivých klubov v snahe odľahčiť svoju zahltenú emailovú schránku.
Od športových, kultúrnych, umeleckých, (anti)náboženských, profesionálnych a akademických skupín od výmyslu sveta tu je možné naraziť na radu zaujímavých, netypických a niekedy až recesisticky zvláštnych skupín. Spomeňme niektoré.

Oxford/Cambridge Union Society – oficiálna debatná spoločnosť, azda najprestížnejšia v rámci oboch univerzít, pričom tá oxfordská je najstrašia v celej Británii. Zaplatením poplatku sa študent stáva doživotným členom. Preslávená odchovom mnohých nielen Britských politikov, návštevami prominentných hostí, od Dalai Lamu až po Yoko Ono, či eventmi pre členov, v poslednom čase napr. all-nighter a live stream počas novembrových US Presidential Elections.

Gastronomic society – spoločnosť zaoberajúca sa jedením dobre a do sýta v dobrej spoločnosti.

Rum runners society – spoločnosť, ktorá svojou existenciou kritizuje debatný štýl oficiálnej debatnej spoločnosti, ktorý považuje za zdĺhavý, pompézny a často s väčším dôrazom na formu než obsah. Dáva prednosť neformálnemu stretnutiu debatérov pri kalíšku rumu (či iného alkoholického nápoja).

Real Ale society – spoločnosť venujúca sa propagácii nepasterizovaného a nefiltrovaného tmavého piva. Nezáväzné členstvo obnáša prístup na cheese & ale testing či pozvanie na Real Ale Scavenger Hunt: súťaží sa vo štvoriciach a študenti majú za úlohu ochutnať a popísať šesť rôznych druhov piva v krčmičkách po celom meste a to všetko v priebehu štyroch hodín. Body sú udeľované za detailnosť popisu, vzdialenosť podniku od centra a reputáciu zvolených pivovarov.

Octopush – spoločnosť podvodného hokeja – jedná sa naozaj o formu hokeja, kde hráči s krátkymi hokejkami v plavkách a šnorchloch hrajú hokeju podobnú hru na dne napusteného bazéna.
Eco Racing society – spoločnosť pracujúca na výrobe vlastného solárneho automobilu. Členstvo obnáša večere so sponzormi, prípravu dizajnu vozu, no i možnosť uchádzať sa o reprezentovanie školy na každoročných univerzitných pretekoch solárnych automobiloch v austrálskej púšti. Posledná možnosť je však limitovaná vašou výškou, kvôli aerodynamike sa jazdec vyšší ako 160cm do vozu nezmestí. Napriek tomu sa spoločnosť teší hojnému záujmu.

Reenactment society – spoločnosť, ktorej cieľom je „hands on“ prístup k histórii, prípadne jej dôležitým udalostiam. V praxi to znamená to, že ak sa nájde skupina nadšencov anglosaského ranostredovekého obdobia anglických dejín, naštudujú si historické a archeologické materiály a pokúsia sa čo najvernejšie na 1 až x dní žiť presne v podmienkach vybraného historického obdobia a robiť činnosti, ktorými by sa zaoberal vtedajší človek – či už sa jedná o tkanie plátennej košele, vyrezávanie lavóra z dreva či kruté boje (s integrovanými bezpečnostnými pravidlami – pravdepodobne jediný ústupok historickej vernosti) v lese na svitaní s reálnymi (hoci otupenými) zbraňami. Je to komplikovanejšie, než by sa zdalo – skúste dnes zohnať ručne kované príbory, nestrojovo zhotovené onuce či kvalitný bič vyrobený tradičným spôsobom. A zhotoviť taký poctivý kyj s kamienkami a kúskami kovu zasadenými do rastúceho mladého stromčeka či krúžkovú košeľu, to sú projekty na niekoľko mesiacov.

Exploration club – spoločnosť združujúca adrenalínových či proste odvážnejších cestovateľov. Rozmýšľate, že by ste cez prázdniny zašli na severný pól či stopom cez Afganistan, či sa počas skúškových vakácií trochu odreagovali týždňovým splavom Nílu, pokoriť osem tisícovku či oboplávať Južnú Ameriku ? Čo tak navštíviť slovenských kolegov archeológov a religionistov v Guatemalskom pralese, ktorí vykopávajú nové majské mesto? Je pokojne možné, že nájdete podobne zmýšľajúcich ľudí práve tu.

Krav-Tardemet club – učí aplikovaný boj bez zbrane aj s ňou. Je iba jediné pravidlo – že nie sú žiadne pravidlá. Vymieňa východnú eleganciu za syntetickú efektivitu. Treba byť pripravený, že to bude bolieť.

Spicers – skupina zaoberajúca sa pojedaním tých najpikantnejších vecí, aké sa len dajú zohnať. Chilli papričky, ktoré indická armáda melie do pacifikačných granátov je pre pokročilejších majstrov Spicerov maličkosť.

V tomto nevyčerpávajúcom zozname nie je rada neoficiálnych či priamo tajných skupín – či už sa jedná skôr o pózu, neochotu sa registrovať či o skupiny, členstvo v ktorých by mohlo byť problematické či stigmatizujúce (napr. skupina s antidemokratickými tendenciami, spoločnosť odmietajúca LGBT práva, a i.).

K Oxbridge experience vo svojej plnosti teda okrem náročného štúdia, ktoré má navyše oproti ostatným inštitúciám svoje špecifiká, patrí aj univerzitou podporovaný a nesmierne vitálny a rozmanitý študentský spolkový život a cielený dôraz na vytváranie profesionálnych sietí a kontaktov. Bez týchto dvoch vecí by tieto dve univerzity stratili veľmi veľkú časť svojej zaujímavosti a jedinečnej „príchuti“. Študent už po pár týždňoch zistí, či si môže dovoliť podieľať sa na náročnom tréningu veslárov, ktorí trénujú prakticky denne, či dá prednosť skôr nesúťažnej účasti na akciách Quiz society, ktoré zaberú 2-3 hodiny raz za týždeň-dva. A na jednu-dve aktivity si nájde čas každý, nech je jeho program akokoľvek plný. A je to aj vhodné – nerobiť nič iné iba študovať nie je zdravé…

Článok vznikol v spolupráci so Samuelom Trizuljakom (Cambridge).

Marshall, Keynes, Robinson, Sen. A nie, to posledné nereferuje iba k akémusi stavu mysle predtým než odošlete svoje PSko cez UCAS, ale k menu jedného zo svetoznámych ekonómov, ktorý na Cambridge v minulosti pracovali a ktorého práca je zhodou okolností ocenená Nobelovou cenou.

Krok za krokom som sa na jar roka 2011 ocitol na strednej škole v Anglicku. Prvú časť maturitnej skúšky som mal úspešne za sebou. A ako inak, tútori nás pomaly začínali strašiť s prihláškami na vysoké školy. V tom čase som si nebol ešte celkom istý, či vôbec plánujem na tejto škole ostať na druhý rok a dokončiť si celú anglickú maturitu. No zo zvedavosti som si v rámci svojho higher education research, ako sa tomu pompézne na škole hovorilo, otvoril aj stránku fakulty ekonómie pri Univerzite v Cambridge. V tom čase takisto prišiel vytúžený list o prijatí môjmu o ročník staršiemu kamarátovi, Chorvátovi, ktorý sa hlásil na bakalárske štúdium ekonómie práve na tejto univerzite. A keď sa načrtla možnosť štipendia aj na druhý rok na tejto strednej škole, počas ktorého by som sa mal možnosť uchádzať o miesto na britských univerzitách, posmelený príkladom môjho staršieho kolegu som sa rozhodol ostať a skúsiť naplniť načrtnutý sen.

V rámci príprav na prihlasovanie sa mi podarilo spojiť príjemné s užitočným. Môj záujem o ekonómiu a dobrovoľníctvo som rozvinul písaním SOČ-ky o politike a ekonomickej teórii na pozadí dobrovoľníctva. Ako prefekt na strednej škole som mal na starosti fundraising a animáciu mladších študentov, ktoré som zahrnul v PS-ku pri diskusii nerovnosti a chudoby. Oplatilo sa. Presne pred rokom od písania tohto článku sa tieto témy stali predmetom mojej diskusie počas interviews na St Catharine’s College (notoricky nazývanou Catz) v Cambridge.

No napriek tomu som nemal z pohovorov najlepší pocit. V rámci mojich príprav som sa zameriaval na mnohé témy ekonomické, politické či sociálne. No akosi mi ušla matematika. Na jednu stranu, o to horšie, že prvá z mojich interviewers bola tútorka bakalárov v matematike na Catz… a ostatní dvaja mali tituly z aplikovanej matematiky či štatistiky z Harvardu. Možno aj preto bola matematike venovaná viac než polovica času pohovorov. Na druhú stranu, o to príjemnejšie bolo moje prekvapenie v januári, keď mi rodičia po telefóne čítali oznámenie o udelení conditional offeru na trojročné bakalárske štúdium ekonómie začínajúce v októbri 2012. A tak som sa pred dva a pol mesiacom objavil ako Econ fresher, čiže prvák v odbore ekonómia, v Cambridge. V nasledujúcich riadkoch sa Vám pokúsim priblížiť, čo všetko štúdium ekonómie na Cambridge obnáša.

Štúdium – Course Outlines

Všetky bakalárske programy na Cambridge sa prezývajú Tripos. Táto tradícia sa viaže do minulosti, kedy študenti pri ústnych skúškach sedávali na trojnohej stoličke – tripod. Štúdium ekonómie malo na Cambridge silnú tradíciu už v devätnástom storočí, avšak iba ako časť širších Moral Sciences alebo History Tripos. Samostatné Economics Tripos (Econ) bolo presadené až (alebo už?) v roku 1903 Alfredom Marshallom, najmä so zámerom udržania kompetitívnosti univerzity voči novo vznikajúcim vzdelávacím inštitúciám v rámci odozvy na narastajúci dopyt po odborníkoch – ekonómoch potrebných v čerstvo industrializovanej britskej ekonomike. Skladá sa z dvoch častí, Part I a Part II, ktorá sa v súčasnosti ešte delí na Part IIA and Part IIB. Part I obsahuje päť povinných predmetov, respektíve papers. Part IIA obsahuje tri povinné a jeden voliteľný paper. Part IIB sa skladá z dvoch povinných a dvoch voliteľných, ako už viete, papers a dizertačnej práce. Presný prehľad všetkých kombinácii môžete zhliadnuť práve tu. V princípe však platí, že Microeconomics (Micro) a Macroeconomics (Macro) ako základ ekonomickej teórie sú vždy medzi povinnými papers. V Part I a Part IIA toto privilégium prináleží aj Econometrics a Quantitative Methods in Economics, čo je sofistikovaný názov pre matematiku (Maths) a štatistiku (Stats). Hoci sú predmetom spoločnej skúšky na konci prvého roka, v podstate sú to dva rozdielne predmety. Tradične Tripos ponúka aj možnosť vyskúšať papers z ekonomickej histórie, politiky, medzinárodných vzťahov či sociológie a to najprv povinne a neskôr voliteľne.

Štúdium – Forma

Takže po poriadku. Akademický rok na Cambridge sa delí na trimestre (termy): Michaelmas, Lent a Easter. Každý term má osem týždňov, počas ktorých sa odohráva prvá základná forma štúdia – prednášky. Nekonvenčné prekvapenie mi pripravil môj rozvrh: začína sa štvrtkom a končí stredou. Ako inak, jedna z miestnych tradícii. V uvedenom rytme prebiehajú aj prednáškové cykly. Cykly korešpondujú s modulmi, teda časťami papers. Kedže tieto sa líšia od paperu k paperu, môj rozvrh bol napríklad intenzívnejší zo začiatku termu: tri, štyri prednášky denne a voľnejší ku koncu termu; maximálne dve denne. V kontraste s mnohými domácimi slovenskými univerzitami, prednáška trvá maximálne jednu hodinu a nevedie sa žiadna forma evidencie o účasti. Účasť je teda čisto dobrovoľná. Napriek tomu, väčšina študentov na prednášky chodí kvôli ich podpornej funkcii druhej základnej formy štúdia na Cambridge – supervisions. Supervízie sú tým, čo odlišuje štúdium na Cambridge od azda všetkých ostatných univerzít s výnimkou Oxfordu. Hoci technicky aj toho, kedže tam sa im vraví tutorials. Supervízie sa povahou líšia od predmetu k predmetu a od supervízora k supervízorovi, ale v princípe to je vašich šesťdesiat minút s cambridgeským odborníkom venovaných aktuálnej téme vášho predmetu. Na každú supervíziu treba včas odovzdať predpísanú prácu, ktorá je predmetom tejto hodiny. Supervízie sú zároveň tým, čo sa postará, aby ste nepomysleli na flákanie počas roka keďže skúšky sa totiž konajú výlučne na konci posledného, Easter termu. Uškŕňajúci sa druháci z iných odborov mi s potešením od prvých momentov pripomínali, že ekonómovia majú spomedzi všetkých bakalárov skúšky ako poslední. Vzhľadom na work-load, ktorý nás zamestnáva počas termu si však nemyslím, že by to malo byť nevýhodou.

Zlatý stred

Econ Tripos ponúka tak povediac zlatý stred a to hneď v dvoch ohľadoch. Za prvé, zachováva pomerne vyrovaný pomer medzi contact time a independent study. Osemnásť hodín prednášok je doplnených cca tromi supervíziami týždenne. Ekonómom prvákom ostáva veľmi zhruba dvadsaťpäť hodín individuálneho štúdia, ktoré si musia sami zaranžovať. Toto je kontrastné s inými odbormi. Študenti geografie majú napríklad päť prednášok a jednu supervíziu týždenne, medici naopak často až päť supervízií a rozvrh plný cvík, prednášok a pitiev. A na rozdiel od prírodovedcov, ekonómovia nemávajú prednášky v sobotu.

Druhý uhol pohľadu, v ktorom Econ predstavuje zlatý stred sa môže javiť samozrejmý. Ako social science si ekonómia nárokuje byť tak trochu vedným a tak trochu humanitným odborom. Hoci tunajšie Tripos je nepochybne veľmi kvantitatívne (preto ten dôraz na matiku počas pohovorov), zároveň si dáva záležať, aby študenti pestovali aj zručnosti práce s kvalitatívnymi dátami: kritické analyzovanie textu či formovanie argumentov prostredníctvom esejí. Bohatosť tém v rámci papers ako British Economic History alebo Political and Sociological Aspects of Economics navyše zaručuje, že študent sa zoznámi s rôznymi využitiami ekonomickej teórie. V histórii napríklad cez diskusiu toho, či právna požiadavka oplotenia polí na anglickom vidieku viedla v 18. storočí k zvýšeniu poľnohospodárskej produktivity a následnému uvoľneniu pracovnej sily do novovznikajúcich fabrík (nadpis mojej prvej eseje), čiže v skratke štúdiom hnacích procesov industriálnej revolúcie, alebo polemík ohľadom zrušenia zlatého štandardu v medzivojnovej ére. V politike napríklad prostredníctvom štúdia povojnového sociálno-demokratického konsenzu, či jeho následným zborením thatcherovským neoliberalizmom. V sociológii napríklad štúdiom povahy a ekonomických implikácií spoločenského kapitálu v rozvojových krajinách. Vzrušujúcu atmosféru ponárania do zaujímavých tém uzatvárajú prednášajúci a supervízori, keď autorov, ako napríklad Professor William Brown či Professor Robert Allen, s ktorých knihami my študenti trávime piatkové večery, nazývajú Bill a Bobby.

Ekonómia mimo Tripos

Štúdium ekonómie na Cambridgi je výnimočné aj širokým spektrom extracurriculars, teda mimoškolských aktivít. Tie ekonomické sa poznajú zaručene slovíčkom Marshall. Členstvo v Marshall Society nie je pre študentov ekonómie možnosťou, ale povinnosťou. Ekonómovia sa každoročne bavia na Marshall Ball a po knižky si chodia do Marshall Library. Nádejní výskumníci, medzi ktorými som sa toho roku ocitol, sa angažujú v Marshall Economic Research Group. Zastávam pozíciu External Coordinator, čiže oslovujem externé spoločnosti ako odbory, či think-tanky s ponukami na spoločnú výskumnú činnosť. „Udalosťou roka” sú Marshall Lectures, vrámci ktorých fakulta pozýva verejne prednášať rôznych prestížnych ekonómov, v nedávnej minulosti napríklad výskumníčku Esther Duflo z Massachusetts Institute of Technology či súčasne už dosluhujúceho guvernéra Bank of England Mervyna Kinga. Ďaľšie možnosti sa ekonómom naskytujú cez nespočetné kluby bankovníctva, financií či konzultantstva a aktivít, ktoré realizujú v spolupráci s príslušnými firmami, ktoré ochotne prichádzajú do Cambridge hladať potenciálnych zamestnancov. Neposledným miestom, kde sa môžu študenti podobne angažovať či získavať informácie o pracovnom trhu sú individuálne colleges, ktoré napríklad ochotne usporadúvajú výročné večere, kde sa súčasní študenti stretávajú s absolventmi. O tom však možno niekedy nabudúce.

Záver

Cambridge je teda evidentne miestom, kde ste ako študent (nielen ekonómie) pravidelne konfrontovaní so základným ekonomickým problémom: ako alokovať vaše obmedzené resources, rozumej čas, pomedzi neobmedzené wants, viď hore. Ak sa plánujete zároveň regulárne spávať, tak sa budete nevyhnutne musieť rozhodnúť pre economic choices. Miestni akademici – ekonómovia si sú však vedomí, že jedna z ich fundamentálnych premís – completeness, totiž, že ľudia sú vždy rozhodní a ich odpoveďou na spomínaný problém nikdy nie je „neviem”, je nerealistická. Tiež si uvedomujú že nemálo študentov vďaka tejto nerozhodnosti vykonáva počas termu unsustainable množstvo aktivít, čo sa prejavuje chronickým deficitom spánku. Nuž a aj preto si v tieto dni cambridgeskí študenti vychutnávajú šesť-týžďňové vacations.

Autor: Samuel Trizuljak

S blížícími se prezidentskými volbami v České republice, prvními, kde hlavu státu budou volit občané, vyvstalo mnoho otázek. Jednou z nich, nepříliš propagovanou, nicméně kandidátům předloženou serverem KohoVolit.eu, byla otázka ohledně voleb přes internet.

V českém systému sice nemá prezident zákonodárnou moc, nicméně je i přesto zajímavé se podívat, jak jsou této možnosti jednotliví kandidáti nakloněni. Koneckonců, existuje možnost, že jednou tímto způsobem budou čeští občané rozhodovat o tom, zda-li opětovně budou shlížet na ČR z Hradu. Pro některé by to jistě mohla být výhoda, pro některé nikoliv.

My, kteří trávíme zhruba polovinu roku v zahraničí a chystáme se volit, jsme si nedávno prošli předvolebním martyriem. Ti z nás, kteří mají trvalé bydliště v zahraničí, se museli speciálně zaregistrovat na ambasádě a předložit doklady potvrzující tuto skutečnost. Ti z nás, kteří mají trvalé bydliště v České republice, jsme si museli zajít na obecní úřad v místě bydliště a nechat si vystavit voličský průkaz. Pro některé z nás to znamenalo nějakou tu investici do cestování a bohužel se tento výdaj ještě zvýší, neboť volit jinde než na vybraných ambasádách a konzulátech není možné. Já to mám poměrně jednoduché, neboť na sídlo velvyslanectví v Londýně to mám asi čtvrt hodiny metrem. Jsou ale tací, kteří nebydlí přímo v Londýně, ba dokonce ani v Anglii. Pro tyto lidi to znamená, že si budou muset udělat v pátek nebo sobotu volno, aby se zhruba na čtvrt hodiny stavili ve volební místnosti a hodili svůj hlas do urny, nebereme-li v potaz fronty. Ty se skutečně obtížně odhadují a je otázka, jak se s nimi velvyslanectví vypořádají, jestliže budou tak dlouhé, že i v době, kdy by se měly volební místnosti uzavřít, budou na chodbě stát lidé, na které řada nepřišla.

Možnost volit online, která již úspěšně funguje v Estonsku, by eliminovala tato negativa. Voličům by se ušetřily starosti s cestováním a byrokracií, volebním komisím zase čas s přepočítáváním hlasů a jinými “ručními” záležitostmi. Tím neříkám, že by se mělo zrušit klasické hlasování za plentou na úřadě, nicméně pro ty občany, kteří jsou z různých důvodů mimo svoje bydliště, by bylo vhodné zavést rozumnou alternativu.

Jestliže může po internetu fungovat sčítání obyvatel, proč ne i volby?

K napsání tohoto článku mě přivedl tento příspěvek na stránkách harvardského periodika.  Zde, v rubrice “15 Seniors To Meet Before They Graduate”, je prezentována Nina M. Yancy jako vzor pro mladší ročníky na Harvardu: podniká dobrovolnickou činnost, tančí a má za sebou stáže na prestižních pracovištích – ale také pociťuje nedostatek spánku.

Osobně považuji za problematické, že do této rubriky (na základě nijak blíže specifikovaných kritérií) se dostane osoba, která má problém uspokojovat své základní fyziologické potřeby, a ještě je prezentována jako vzor pro druhé. V době, kdy se na Harvardu řeší tak zásadní věci jako procentuální nárůst sebevražd na kampusu, by se měla otevřít diskuze o tom, co je a co není eticky přípustné. Jestliže perfekcionismus je schopen zabíjet studenty, ale zároveň je vyzdvihován ve školním médiu, něco je zásadně špatně.

Bohužel toto není unikátní záležitost Harvardu – podobné vzory, které hazardují s vlastním zdravím, potkáváme i v každodenním životě, ať už se se jedná o hubené modely (či spíše modelky) na billboardech nebo nápodobně ponocující spolužáky se studijním průměrem 1,0 na jiných školách.

Ačkoliv jsem prohledala internet, abych našla příklad studenta, který je inspirací pro druhé, ale zároveň stíhá jíst, pít, spát a vylučovat, byla jsem bezúspěšná. Vyzývám tedy potenciálního kandidáta, aby provedl veřejný coming-out v zájmu zachování duševního zdraví ostatních. Popřípadě přímo studenty, aby si uvědomili, že zdraví je přednější než studium a že i člověk s průměrem vyšším než 1,0 i méně mimoškolními aktivitami může žít spokojený život (pokud nad tímto sdělením nesouhlasně kroutíte hlavou, doporučuji urychleně vyhledat odbornou pomoc).

Ako povedal môj vedúci programu, jeden z dôvodov prečo odchádza do dôchodku, je ten, že jednoročné magisterské programy v humanitných vedách sú šialenstvo. Je to bláznivá a nesmierne intenzívna jednoročná jazda z kopca. Na začiatku študenta donútia odbrzdiť a nabrať rýchlosť, a hneď sa ho pýtajú ako to mieni na konci ubrzdiť. Kurz sa ani poriadne nezačne, a už je treba nahlasovať témy záverečných prác. Ale po poriadku.

Jednoročný humanitný master je prezentovaný ako komplexný program, ale má v podstate iba dve praktické využitia – slúži ako špecializácia a rozvitie istej veľmi konkrétnej témy, ktorú si niekto vyhliadol počas štúdia bakalárskeho programu, a z nejakého dôvodu si rád priplatí za úradné potvrdenie, že sa danej téme rok venoval, alebo ako príprava a „ohmatanie si“ toho, ako funguje doktorát.

V mojom prípade sa jedná o jednoročný program v Religion Studies, teda religionistike – vede o náboženstvách. Náboženstvo je nesmierne rozsiahly fenomén, s obrovským množstvom premenných a kultúrnych odtieňov, keďže je vlastný všetkým spoločnostiam počas celých dejín – antropológovia hovoria o tzv. antropologickej konštante. A taktiež nefunguje vo vákuu, čiže preniká do všetkých častí spoločnosti – takže keď religionista študuje rôzne podoby náboženstva, narazí aj na kúsky politológie, ekonómie, etnológie, a takto by sa dalo pokračovať v podstate skrze takmer všetky spoločenské, a radu prírodných vied. Záleží ktorému náboženstvu, prípadne akému aspektu sa daný študent/vedec venuje. Preto je možné si domyslieť, že v prípade takého krátkeho času, ako je necelý rok, je nutné pomerne úzko sa špecializovať. Na to sa berie ohľad už počas prijímacieho procesu – do programu sa dostanú študenti, ktorí už majú v oblasti skúmania náboženstiev, či príbuzných oboroch (najčastejšie antropológia, história, sociológia, teológia, filozofia, alebo politológia so zameraním na náboženské otázky), nejaké základy. Inak by kurz nezvládli. V praxi funguje nasledovne:

Študent si na začiatku vyberá dve náboženské tradície z piatich ponúkaných – kresťanstvo, islam, judaizmus, budhizmus a hinduizmus. Ak má študent záujem vybrať si tému z menej typického okruhu (napr. sikhizmus či nejakú starovekú mytologickú tradíciu, a pod.), je to možné, ale je nutné to konzultovať s katedrou, ktorá sa pokúsi zabezpečiť pre danú tému tútora. To sa môže a nemusí podariť – oxfordská fakulta teológie a náboženstva, pod ktorú spadá aj religionistický program, je značne veľká (cez sto internistov a oveľa viac spolupracovníkov) a zamestnáva odborníkov na všemožné oblasti. Daný akademik ale nemusí nutne mať čas či byť ochotný prijať nových študentov, ako sa stalo jednému môjmu kolegovi, ktorý mal záujem rozvíjať svoju tému o kabale, ale vrchný kabalista odmietol s tým, že má priveľa práce a vlastných študentov. Našťastie sa to ale nestáva tak často – výskumní rezidenti sú zväčša ústretoví a ochotní venovať sa študentom, zvlášť tým, ktorí ich zaťažia iba jeden či dva trimestre. Navyše religionisti sú v rámci fakulty pomerne obľúbení, keďže sú relatívne verzatilní a nemajú problém sa na rôzne témy pozerať z rôznych uhlov, čo niektoré iné odbory majú – od evanjelikálnych teológov na strane jednej po kognitívnych vedcov na opačnej. Danú verzatilitu sa snaží zabezpečiť aj jediný religionistický nevýberový predmet s názvom „Advanced Themes in Study of Religion“, ktorý je v praxi možné zhrnúť ako teóriu a metodológiu religionistiky. Sú to rôzne prístupy k náboženstvám, od historických cez množstvo antropologických a sociologických po psychologické či hlavne v poslednej dobe stále populárnejšie modely z dielne kognitívnych vied a oxfordského Centra Antropológie a Mysle (niekedy familiárne zvaného White House).

Vyučovanie pozostáva z prednášok (ktoré sú rovnaké ako všade inde), seminárov (kedy istá menšia skupina študentov pod vedením vyučujúceho rozoberá nejakú dopredu naštudovanú tému, nás je 9) a hlavne tutoriálov, ktoré sú vlajkovou loďou oxbridgeského modelu vzdelávania. Tutoriál je týždenné stretnutie tútora s jedným až troma študentami, ktorí pracujú na vybraných témach počas týždňa, a môžu (resp. musia – nie je to dobrovoľné) ich rozobrať a konzultovať na veľmi podrobnej úrovni priamo s tútorom. Tútor je na magisterskej úrovni spravidla akademik, ktorý bol vybraný práve preto, že rozumie, prípadne je pri troche šťastia jedným z popredných odborníkov na tému, ktorú si študent zvolil ako svoju špecializáciu. Toto je tá časť vzdelania, z ktorej môže študent vyťažiť najviac – a ak si váži svoj čas a peniaze, aj to urobí. Knihy môže čítať aj doma a porozprávať sa o rôznych, aj odborných, témach sa môže napr. na odborne zameranom fóre. Ale byť obdarovaný (či prekliaty?) hodinou priamej pozornosti experta na danú tému, kedy nie je za koho sa schovať, to môže študenta veľmi rýchlo posúvať vpred – a aj ho značne povzbudiť, keď pochopí, že tútor tam je preto, aby s ním diskutoval, nie ho mentoroval – že jeho názory a závery sú brané seriózne a s plnou vážnosťou, a to niekým, kto zväčša napísal k danej téme niekoľko kníh.

Štandardne teda študent skončí s povinným predmetom teórie a metodológie a dvoma náboženskými tradíciami, ktoré si sám vybral. Teória a metodológia predstavuje jeden seminár týždenne počas dvoch trimestrov, ostatné dva predmety sa v ideálnom prípade každý vyučuje počas jedného trimetra. Ja mám teda okrem povinného semináru z teórie a metodológie počas prvého trimestra prednášky a tutoriály z kresťanstva, a počas druhého trimestra prednášky a tutoriály z islamu. Posledný trimester nie sú žiadne oficiálne povinnosti (hoci iniciatíve sa medze nekladú), je to čas vyhradený na písanie dizertácie z hlavného predmetu a dvoch predĺžených esejí z vedľajšieho a príprave na trojhodinovú písomnú skúšku a následnú hodinovú ústnu skúšku z teórie a metodológie.

Bežný týždeň (a to iba základná oficiálna časť) teda študenta na humanitnom jednoročnom mastrovi obdarí kôpkou literatúry na dva predmety. Spravidla sa jedná o 5 až 12 kníh a x článkov, čo sa zvyčajne pohybuje medzi 1000 – 3500 stranami čítania týždenne. To je samozrejme nemožné množstvo – snaha počas prvých dvoch týždňov skutočne čítať všetko na reading liste takpovediac „from cover to cover“, čiže kompletne celé knihy, ma stála v podstate všetok čas (tiež mi to trvalo dlhšie, keďže nie som zvyknutý na potrebu rýchleho čítania v akademickej angličtine), takže som si nakoniec vybudoval systém, ktorý sa inšpiroval radami religionistov, ktorí programom prešli a teraz pokračujú ako doktorandi a vlastným postupom: čítam základnú knihu či dve celé, u ostatných iba obsah, úvod a záver, ktorý mi prezradí, či je potrebné z nej čítať ešte niečo iné – ak áno, prejdem priamo k danej užitočnej kapitole či jej časti. Články zväčša čítam, keďže sa často jedná o najnovšie reakcie na konkrétne témy či aktuálny výskum, ale často sa dajú nájsť veľmi kvalitné sumáre dlhších článkov či článkových seriálov. Aj táto skrátená verzia a potom, čo si človek zvykne na odbornú angličtinu, zaberie týždenne iba čítanie okolo 40 hodín čistého času, teda regulérny pracovný týždeň. Nehovoriac o prípadných pridelených esejách, ktoré vychádzajú priemerne jedna za 2 týždne, občasné projekty a prezentácie skupinových prác a štúdiu vlastných tém, množstve mimoškolských – akademických či neakademických – aktivít, dobrovoľníctve, kultúrnych akciách… Ale o tom niekedy inokedy.

Inými slovami, človek sa nezastaví. Ale rok sa to dá vydržať, a tí ktorí sem prichádzajú, sú tu zvyčajne práve preto, že si tú jazdu užívajú. Je to ako dlhý a intenzívny beh – je to unavujúce, bolí to, ale ten serotonín na konci a množstvo práce čo človek zvládne, to je odmena!

Ve Velké Británii existuje monarchie (s menší přestávkou v podobě Cromwella) od 11. století, a ačkoliv se ve své konstituční podobě odlišuje od absolutistického modelu ve středověku, pořád je vnímána jako nedílná součást země – alespoň tak argumentují její zastánci. Kdo by si nevzpomněl na královnu Alžbětu II., jejího manžela Filipa, prince Charlese, princeznu Dianu a jejich syny Williama a Harryho?

Příznivci královské rodiny poukazují především na tradici, výdělek z ní plynoucí a otázku, jestli by republika byla pro Británii lepším řešením. Vzhledem k tomu, že britské impérium už je dávno minulostí a nejčastějším jménem dávaným novorozeňatům se stal Mohamed, mají Britové tendenci se upínat k představám “staré dobré Anglie”. Tu královská rodina rozhodně splňuje, i když odpůrci namítají, že královská rodina má ve skutečnosti silný německý rodokmen. Dalším argumentem je to, že královská rodina podporuje turismus, což se projevuje například v návštěvnosti Buckinghamského paláce, koupí turistických cetek s potisky I srdíčko UK nebo kempováním před místem sňatku Williama a Kate. Zastánci monarchie se také obávají toho, jaký by případný prezident byl – ačkoliv se o tom v ČR příliš nemluví, v Británii existuje obrovská frustrace z politiků a obecná nedůvěra k nim. Na internetu se ozývají hlasy, že monarchie je lepší už jen z toho důvodu, že královna je nestranný prvek, zatímco prezident by musel vzejít z nějaké strany (o tom, že mohou existovat nestranní kandidáti, asi Britové neslyšeli). Jak poznamenal jeden internetový komentátor: “Královna nedělá nic zásadního, ale prokazujeme jí respekt, politici dělají zásadní věci, ale respekt jim neprokazujeme – já myslím, že to je dobře vyrovnané.”

Odpůrci monarchie poukazují právě na to, že královna vůbec není vidět, stojí i se svojí rodinou hromadu peněz a existence takovéto instituce prohlubuje třídní rozdíly. Ačkoliv je to hlava státu, rozhodně si ji nepředstavujme jako Havla nebo Klause, kteří svými politickými prohlášeními rozdělují nebo rozdělovali českou veřejnost na dva tábory. Ve skutečnosti vůbec neposkytuje rozhovory a pouze na Nový rok přednáší vlastní projev. Ke vzteku těch, kteří si vsadili na svatbu jejího vnuka nebo eurokrizi, mluvila královna o důležitosti sportů. Zjistit její názor na cokoliv je tudíž prakticky nemožné. Jak už bylo řečeno výše, stojí něco státní rozpočet, a to zhruba 300 milionů liber. Pokud by nebyla potřeba platit její velmi rozvětvenou rodinu a spoustu honosných sídel, výrazně by se ušetřilo. Krom toho fakt, že funkce je výlučně dědičná, popírá principy rovnosti obyvatel země – kde ještě dnes na prestižních univerzitách studují v drtivé míře absolventi prestižních soukromých škol, které si jejich movití rodiče mohou dovolit zaplatit.

V nejbližší době se však nejspíš Británie změny nedočká, neboť zastánců republiky je procentuálně velmi málo a není o nich příliš slyšet. Hypoteticky by se mohla debata oživit po smrti současné královny, ale nikdo nemá tušení, za jak dlouho taková situace nastane.

Možnosti, jak naložit se vzděláním z jedné z nejlepších vysokých škol na světě, je neuvěřitelně mnoho. Aby se studenti neztratili v takovéto džungli, je tu pro ně Careers Service.

Když jsem o Careers Service prvně slyšela, myslela jsem si, že ho využiju akorát ve čtvrťáku, protože předtím mi stejně nebudou moci nic nabídnout. Chyba lávky – už hned první den školy, při uvítání v aule, měla jedna zaměstnankyně CS krátký proslov o činnosti centra, kde nám shrnula, čím vším se tam zabývají. Během prváku jsem využila centrum několikrát a letos se opětovně chystám. Takže – co všechno CS nabízí a jak může studentům na UCL pomoci?

CS je tu nejen pro studenty, nýbrž i pro absolventy, kteří chtějí poradit v otázkách budoucího zaměstnání, studia a stáží. Stejně tak poskytuje servis i pro zaměstnance UCL, kteří hledají kariérní podporu. Neopomenutelnou součástí je také kontakt se společnostmi mimo univerzitu, kteří přijíždějí na kampus na prezentace nebo pracovní veletrhy.

Budu se zde zabývat právě tím, co CS nabízí studentům. Centrum má vlastní internetové stránky, kde najdete hromadu rozličných užitečných zdrojů na různá témata, od práce v zahraničí až po doktorské studium. Krom internetových stránek má samozřejmě i fyzické prostory, kde se nachází knihovna a různé koutky, kde si můžete sami popovídat s poradci. Mimo prostory CS se konají ještě takové akce jako veletrhy nebo prezentace jednotlivých zaměstnavatelů. Málem bych také zapomněla na jejich vlastní blog, a to http://uclcareersservice.wordpress.com/.

Chcete-li si popovídat s poradcem, stačí si zarezervovat patnáctiminutový blok v určené hodiny. Jestliže potřebujete stále poradit, může vás proadce poslat na delší blok Pokud už máte konkrétní představu, kam se chcete hlásit, můžete si zamluvit delší schůzku, kde se s vámi probere vaše CV a jiné součásti přihlášky. Protože jsou při přijímacím řízení standardní součástí i pohovory, nabízí CS jejich procvičení pod vedením zkušených poradců.

Centrum pořádá i hromadné přednášky a workshopy, kde se dozvíte, jak správně napsat CV, zlepšit “transferable skills” nebo sehnat práci v zahraničí. Osobně jsem byla právě na přednášce určené zahraničním studentům, kteří zvažují návrat do své vlasti, a bylo nám poskytnuto mnoho cenných rad.

Nejvíc studentů ovšem nejspíš potkáte na veletrzích, prezentacích a týdenních akcích zaměřené na určité sektory. Veletrhy se tradičně zabývají sedmi oblastmi, a to konzultantstvím, inženýrstvím, investičním bankovnictvím, informačními technologiemi, financemi, marketingem a právem. Tam si nejrůznější obří firmy staví stánky a snaží se zodpovědět studentům na jejich otázky ohledně práce a přijímacího procesu. Tematické týdny naopak zahrnují právo, vědu, výuku, muzejnictví, neziskový sektor, životní prostředí, média a kariéru v zahraničí.

Blog je asi nejžhavější novinkou, kam přispívají samotní zaměstnanci CS. přečtete si tu jak všeobecné, tak i specifické informace o hledání práce a stážích, což může být užitečné, pokud nemáte čas zajít osobně na nějakou prezentaci nebo přednášku. Za jedninou slabinu považuji to, že na blogu se na úkor ostatních věcí rozebírá investiční bankovnictví a konzultantství.

Jak jsem již tedy řekla, mohu Careers Service rozhodně doporučit. Určitě není na škodu stavit se přímo v jejich kanceláři nebo zajít na akci, kterou pořádají. Pomůže vám to ujasnit si životní priority a nebudete se muset bát, že v posledním ročníku na vás přijde velké rozhodování.

Při brouzdání internetem často narážím na rozhovory se studenty v zahraničí, popřípadě adepty na něj. Snad vždy se objeví i dotaz na zpovídaného, proč si zrovna vybral právě onu školu. Důvody jsou různé, ale poslední dobou stále častěji narážím na odpověď uvedenou jako nadpis.

Srovnávací žebříčky mají sice za úkol pomoci uchazečům se zorientovat v široké nabídce vysokoškolského vzdělávání a vybrat si tu správnou instituci, nicméně už přestává být veřejným tajemstvím, že jejich spolehlivost je nestabilní, obzvlášť co se týče pomoci uchazečům. Samozřejmě, je správné, že se uchazeči zajímají o svoji budoucnost a nechtějí následující roky zahodit tím, že půjdou na instituci, která jim nic nepřinese – jenomže srovnávací žebříčky jim nemusejí poskytnout užitečné informace.

Pořadí škol je sestavováno podle rozličných kritérií, přičemž metodiky jednotlivých žebříčků se liší: počet nositelů Nobelových cen, citace v impaktovaných časopisech, názorů globálních společností atp. Některá kritéria jsou ovšem krátkozraká. Proč?

Například počet nositelů Nobelových cen nemusí být vůbec směrodatný. Pokud studujete obor, ve kterém se Nobelovy ceny neudílejí (např. matematika) a nemáte v plánu se ani nobelovskému oboru v budoucnu věnovat, je pro vás toto číslo nepodstatné. Krom toho nemusejí Nobelovy ceny odrážet kvalitu výuky, protože ne všechny oblasti, ve kterých se ceny udílejí, s ní souvisejí (cena za mír nebo literaturu).

Citace v časopisech mohou být dobrým pohledem na výzkum na škole, problém je ovšem v tom, že takové kritérium se dá použít jen u určitého spektra oborů, kde se dá jakýkoliv výzkum využít celosvětově (exaktní vědy). Pokud se někdo zabývá sociologií obyvatel Vojvodiny, jistě to bude mít přínos pro dané národy a státy, ale těžko si lze představit, že by takový výzkum vzbudil ohlas dejme tomu v Bangladéši – jedině, že by se tamější investoři třeba rozhodli ve Vojvodině působit, ale existuje vysoká pravděpodobnost, že se tak nestane. Krom toho se ještě nikdy neobjevil žádný společenskovědní nebo humanitní časopis, který by získal stejné postavení mezi svými vědami, jako je tomu u Nature nebo Science v  exaktních vědách.

Názory globálních společností, které hodnotí kvalitu absolventů škol, nemusí být nutně směrodatné. Prvním problémem je, že samotná škola z vás kvalitního uchazeče o zaměstnání neudělá – při vybírání zaměstnanců jsou podstatné i další faktory, např. váš zájem nebo mimoškolní aktivity. Tyto aspekty se mohou lišit i napříč uchazeči z jedné a té samé školy, a navíc, pokud společnost najde ideálního uchazeče ze školy, ze které se její budoucí zaměstnanci příliš rekrutují, vezme právě jeho navzdory tomu, že průměrný kalibr absolventů dané školy je někde hluboko pod průměrem. Druhým problémem je to, že se výzkumu účastní jen globální společnosti. Chcete-li pracovat pro McKinsey nebo Google, najdete v žebříčku zajímavá data, ale pokud je vaším snem po škole učit na budapešťském gymnáziu nebo pracovat v Moravské zemské knihovně či na albánském ministerstvu zdravotnictví, nic podstatného se nedozvíte.

Samozřejmě nikomu nezakazuji, aby se na žebříčky podíval – nicméně je potřeba si ujasnit, co přesně jednotlivá čísla znamenají a jestli je pro mě dotyčné kritérium důležité, nebo ne. Samozřejmostí každého uchazeče by mělo být nahlédnutí do studijního plánu, sylabů a vůbec na webové stránky školy.

Přeji správné rozhodnutí při výběru školy.