Archives

A nielen to – mestská doprava je aj zarážajúco neefektívna. Na zastávkach nenájdete presné časy odchodov autobusov, len intervaly, napríklad „ide každých 8-12 minút“. Dĺžka cesty je nepríjemne „orientačná“, čo v praxi znamená, že v zápche cesta, ktorá podľa poriadku trvá 20 minút, zožerie aj dvojnásobok. Ak sa pritrafí oprava nejakého výtlku, ktorá upchá jeden celý pruh, alebo obchádzka, tak to rovno môžete ísť pešo, a v cieli budete rovnako rýchlo.

Celkovo by sa o londýnskej doprave dalo písať (teda presnejšie „frflať“) donekonečna. Snáď spomeniem len toľko, že my tu v strednej a východnej Európe sme z tohto hľadiska celkom vyspelá kultúra, a to vďaka predpisom ako nulová tolerancia alkoholu za volantom a celodenné svietenie, a tiež vďaka používaniu vyspelých dopravných značiek ako zákaz zastavenia alebo státia. Takto u nás nehrozí, že ráno v špičke nejaký ignorant zastaví svoje auto hocikde na ceste a zabrzdí celú premávku, ktorá ho v úzkych londýnskych uličkách obchádza len veľmi pomaly. V niektorých ohľadoch v Anglicku zastal nielen čas, ale aj zdravý rozum.

Skôr či neskôr tak začne chudobný študent z východnej Európy uvažovať nad bicyklom ako serióznou alternatívou. A to napriek šoférovaniu vľavo, a faktu, že z pohľadu chodca vyzerá bicyklovanie ako jasné hazardovanie s vlastným zdravím. Londýnski vodiči nebývajú k chodcom veľmi ohľaduplní, a pre turistov je prechádzanie cez cesty vždy adrenalínový zážitok. Cyklistov však vodiči prekvapivo tolerujú, to jest netrúbia, nenadávajú a obchádzajú širokým oblúkom.

Prečo je dobré bicyklovať

Spravme obrovský mentálny skok. Bicyklovanie v Londýne je v podstate skvelý zážitok. Ten pocit, keď kľučkujete pomedzi autá stojace v zápche alebo na semaforoch, to je takmer ako detský sen z GTA Vice City (a prakticky jediná vzrušujúca a zároveň legálna vec z tejto hry). Cyklista je v centre Londýna najrýchlejším účastníkom premávky, a na periférii tiež veľmi nezaostáva (autobusy sú príbližne rovnako rýchle). To hlavne kvôli množstvu semaforov na každom kroku, na ktorých každou chvíľou svieti červená, ktorú svojvoľne aktivujú chodci, a tak žiadna zelená vlna nehrozí.

Okrem toho, z pohľadu cyklistu v londýnskej dopravnej anarchii červená na semafore podlieha interpretácii. Nie je to niečo vnímané ako zákon, ale skôr ako orientačný znak, že pozor, cez križovatku práve tečie premávka, a je lepšie do nej nevstupovať. Takže keď sa obzrie na jednu aj druhú stranu a vidí, že nič nejde, tak proste kašľať na to a ide sa. Cyklisti sú doslova pánmi ciest.

Ako zohnať bicykel

Študent má niekoľko možností. Po prvé, môže si bicykel kúpiť. Najlepšie ojazdený, ktorého cena sa pohybuje od 50 do 150 libier (samozrejme, horná hranica neexistuje, ale za 150 sa už dá kúpiť veľmi slušný stroj). Kupovať možno v škole od starších, odchádzajúcich študentov, alebo počas aukcií, kedy univerzita po skončenom školskom roku vyzbiera všetky opustené bicykle na kampuse a vydraží ich, alebo na cez eBay a Gumtree. Po druhé v Londýne existuje sieť takzvaných Barclays bicyklov. Ktokoľvek si v centre mesta môže z vyznačených stojanov požičať bicykel na 30 minút a potom sa ľubovoľne presúvať medzi stojanmi. Ak si túto službu predplatíte na jeden deň (počas 24 hodín si možno brať bicykle zo stojanov na max. 30 minút), tak vás to vyjde na 2 libry, ak na rok, tak 90, čo je desaťkrát menej ako náklady na metro (viac informácií o cenách tu). Bohužiaľ, sieť stojanov sa nachádza len v centre, čo väčšine študentov nevyhovuje.

Jazdenie a údržba

V Anglicku možno, na rozdiel od Slovenska, jazdiť bez svetiel, bez prilby a s ľubovoľným obsahom alkoholu v krvi. Samozrejme, selský rozum káže nepreháňať to, ale jedno-dve pivká nie sú žiadnou tragédiou. Svetlá sú tiež odporúčaným doplnkom pre každého človeka, ktorému je život milý (okrem normálnych obchodov sa dajú kúpiť za omnoho lacnejšie cez Amazon). V opačnom prípade po vás možno budú vykrikovať sociálne cítiaci vodiči. Jazdenia vľavo sa báť netreba, po prvých pár kilometroch to naozaj prestanete vnímať.

Celkovo bicykel prináša do života množstvo zaujímavých skúseností. Študent uvedomí, že má doma také zvieratko, o ktoré sa treba starať (žiadna MHD, ktoré všetkých dostane z bodu A a bodu B bez toho, aby niekoho trápilo, či má autobus dosť oleja alebo dostatočne nafúkané gumy). Bicykel človeka donúti vystúpiť z komfortnej zóny, kúpiť si pumpu (Amazon, 3 libry), WD40 a zopár kľúčov a naučiť sa, ako doťahovať a olejovať brzdy, rozobrať koleso až po ložiská, poskladať ho naspäť a pritom nestratiť ložiská, a samozrejme opraviť defekt. Možno zájsť až do extrému a skúsiť vymeniť zlomený špic na zadnom kolese, ale to je už niečo len pre labužníkov.

Kradnutie

Prirodzene, bicykle sa kradnú aj v Londýne, ale keďže ich je veľmi veľa, šanca významne závisí od farebnosti a modernosti. Niektoré univerzity (ako napr. Imperial) poskytujú priestory, kam sa môžu dostať len študenti, takže sa riziko krádeže výrazne znižuje.

Záver

Bicyklovanie v Londýne je skvelá skúsenosť, bezprostredný pocit slobody pohybu v desne prepchatom meste. Sem-tam sa cyklista nadýchne nejakého kúdoľu dymu zo starého auta, ale drvivá väčšina už spĺňa emisné normy Euro 4 a 5 (ktoré sa časom cyklista naučí rozoznávať vlastným nosom), takže žiadny problém. A, samozrejme, bonusom je pravidelné športovanie, ktoré má obrovskú výhodu v tom, že ho nemožno odkladať. Pokiaľ teda nechcete spávať v škole.

Pamätám si, ako pred rokom, ked som býval na internáte, sa moj spolubývajúci v jedno decembrové ráno vrátil zo školy už pol hodinu po tom, ako sa mu malo začať vyučovanie. Čo sa stalo, spýtal som sa. „Odpadla nám hodina,“ povedal, „učiteľ sa kvôli snehu nevedel dostať do školy.“ Vstal som z postele, odhrnul záves, a na parapetnej doske uvidel taký jemný poprašok, že by si to Slovensku nikto ani nevšimol. (Myslím, že v to isté poobedie aj mne odpadlo zopár hodín.)

Včera bola sobota a podvečer, v priebehu asi šiestich hodín, nakydalo dobrých desať centimetrov. O polnoci som sa vybral z centra domov (cesta trvá normálne 20 minút autobusom), okolo mňa všetko rozprávkovo biele. Postavil som sa na zastávku, kde už stál celkom slušný počet ľudí. Po asi desiatich minútach mi napadlo, že autobus sa možno ani neobjaví, a ak aj náhodou áno, tak pôjde pomalšie ako ja pešo. Tak som sa rozhodol si to odšľapať. Po polhodine som dorazil na križovatku, za ktorou cesta začala stúpať. Za ňou bola kolóna, na konci ktorej stál autobus práve mojej linky, jediný, čo som za celý čas šľapania videl. V duchu som sa škodoradostne zasmial, i keď v kútiku duše som túžil zažiť dobrodružnú cestu MHD.

V návale romantiky som sa vybral domov alternatívnou, ešte neodskúšanou cestou. Moj orientačný zmysel sa však v zasneženej scenérii nevedel orientovať, a tak som poblúdil a skončil na pahorku stovky metrov za mojím domom. Zhodou okolností išiel okolo autobus rútiaci sa rýchlosťou asi 10 kilometrov za hodinu práve smerom, ktorým som potreboval ísť. Tak som využil príležitosť, zakýval naň a stal sa tak jedným z dvoch cestujúcich. Pomaličky sme išli dolu pahorkom. Medzitým mi napadla otázka, či vôbec v Anglicku poznajú zimné pneumatiky.

Vodič začal brzdiť už dobrých dvadsať metrov pred mojou zastávkou. Cesta sa, ako zvyčajne, zvažovala smerom od stredu k obrubníku, a presne týmto smerom počas brzdenia sa šmýkal aj celý autobus. V jednom momente buchol ľavou prednou pneumatikou o obrubník, odrazil sa späť, a celý proces zopakoval ešte asi dvakrát, až dokým nadobro nezastavil päť metrov za zastávkou. To vysvetlilo tie zimné pneumatiky.

V utorok o jedenástej sa na Imperiali začal skutočný ošiaľ. Všetky verejné priestranstvá sa zrazu zmenia na trhoviská s kopou stánkov, za ktorými sa študenti z clubs & societies snažia zlanáriť fresherov na to, aby sa stali ich členmi. Členstvo je väčšinou za poplatok, ktorý môže byť v rozmedzí od dvoch až do stoviek libier (finančným extrémom je napríklad potápanie). Možno si vybrať jeden z vyše 80 športov, niečo na rozvoj kariéry (Investment Society, Bright Futures, Consulting, Law), spolky združujúce ľudí rovnakej národnosti alebo vierovyznania, dobrovoľníctvo a prakticky hocičo iné, na čo si len čitateľ spomenie. Účasť na akciách jednej zo societies sa dá neskôr „vycapiť“ na životopis, čo prirodzene zvyšuje šance na úspech u zamestnávateľov.

Societies na prilákanie študentov využívajú rôzne spôsoby: názorné predvádzanie svojej činnosti (napr. exotických bojových umení alebo tancovania), ponúkanie prospektov, strkanie letákov do rúk okoloidúcich alebo občerstvenie, hlavne chutné čokoládové cukríky od Cadbury, čomu by neodolal ani najasociálenjší matfyzák. Odvšadiaľ sa ozýva krik a hluk a na vrch toho nejaká exotická hudba.

Na Freshers’ Fair-i samozrejme nesmú chýbať ani veľké, celosvetovo viac či menej známe firmy, snažiace sa odchytiť si chytré hlavy už v zárodku. Na študentov majú nachystané množstvo krásnych farebných brožúrok s citlivo vyberanými slovnými spojeniami: „make the difference“, „stand up from the crowd“, „we value diversity“, „we are an equal opportunity employer“, a mnoho ďalších. Na prvé čítanie to je zaujímavé, na druhé to už trochu lezie hore krkom.